Architektka Silvia Brna. “Pre mňa je rodina základ pre vývoj detí.”

Silviu Brnu poznáme mnohí z relácie TV JOJ Nové bývanie, kde potencionálnym novým majiteľom navrhuje interiér. Tí, ktorí sa zaujímajú o architektúru zase vedia, že má svoje vlastné architektonické štúdio. Ale! Táto usmievavá dáma je hlavne trojnásobnou maminou, ktorá miluje snáď všetky športy sveta. O deťoch, práci, výchove a vlastne ako to všetko spája dohromady sa dočítate v našom spoločnom rozhovore. Je to šikula, čo poviete?

Ako vypadalo tvoje detstvo? Voľný čas si trávila viac športovo na ihrisku s deťmi, alebo si sa radšej venovala umeleckým záujmom? A čo tvoja detská izba, ako vyzerala?

Myslím, že moje detstvo sa nijak nelíšilo od klasického detstva vo veľkomeste. Rodičia pochádzali rôzne, mamina z mesta a tatino z dedinky pri Bratislave. Spolu si kúpili byt v meste a tam som sa aj narodila. Nebola som sídliskovo vychovávané dieťa, lebo každý voľný čas, víkend, prázdniny sme sa presunuli k babke na dedinu. Tu som si prezliekla krásne vyžehlené šaty za šaty ktoré som zdedila asi po bratrancovi a jeho bratovi. (smiech)

“Áno, som generácia, ktorá trávila voľný čas vonku, vonku a vonku.”

Veľmi rada si spomínam na toto obdobie a čoraz častejšie. Je mi ľúto, nie úplne slovo ľúto, že moje deti nežijú podobné detstvo ako ja na dedine u babičky. Dnes to vidím ako ten naj základ do života čo som mohla dostať. Ale chápem, že žijeme v 21. storočí vo vyspelej krajine a že ihriská sa vymenili za počítače a komunikáciu cez internet. Ale aj tak mi to niekedy príde tak trošku ľúto, že moje deti nežijú to čo my. Ráno v sobotu sme si dali spolu všetci raňajky a ak bolo pekné počasie išli sme pomáhať do záhrady. Vždy sa našla kopa práce. Keď boli letné prázdniny tak po obede sme mohli ísť na bicykel a kúpať sa na slnečné jazera. Ak pršalo tak som pozerala televíziu, ale nič moc tam toho nebolo. Áno, som generácia, ktorá trávila voľný čas vonku, vonku a vonku. Bola som tvorivé dieťa hlavne v tom, že som si vždy niečo vymyslela. Vedela som vytvoriť spoločenskú hru, potom olympiádu pre nás u babky. Bolo nás tam viac, ja, môj brat a bratranci. Milovala som sa bicyklovať okolo jazier. Neskôr som tiež začala jazdiť na skate, snakeboarde a podobných pre mňa vtedy supercoolových veciach.

A moja izbička. Tak moja maminka mala a má rada pekné veci. Mali sme na tú dobu dosť pekný interiér. Naša detská izbička bola kúpená z výstavy a bol to dáky taliansky dizajn. A všetko sme mali pekné, upratané a jednoducho ako každý miluje svoj domov tak aj ja som ho milovala.

Fuu tak áno. Ja som ani nedoštudovala a už som mala deti. Každý rok som chodievala na Work and Travel do USA a San Francisca. Tam sme ako študenti pracovali rôzne po reštauráciách a potom sme cestovali. Ja som aj prerušila štúdium na rok a študovala som v San Franciscu. Vrátila som sa, lebo mi chýbala rodina a aj kvôli iným dôležitým povinnostiam ako je ukončenie školy na FA STU . Počas štúdia som začala pracovať v ateliéri ako mnohí študenti. Čo človek neplánoval, život mu priniesol. Stala som sa mamičkou ešte počas štúdia. Popri tehotenstve som pracovala v ateliéri a aj študovala . Nikdy som to nevidela ako prekážku. Tu vidím ako nás tatino vychovával k práci a áno je to v nás a aj v mojom bratovi. Máme radi prácu ktorá nás baví. Samozrejme, že som musela vypustiť niektoré činnosti, napríklad zúčastňovanie sa arch. súťaží čo mi bolo troška ľúto. Voľný čas som trávila v mestskom parku Horský Park a kočíkovala. Keď dieťa spalo, vytiahla som notebook a kreslila. Takto išli roky a roky, takže ak sa chce dá sa! Treba podstatné vedieť rozlíšiť od nepodstatného, alebo v tej danej situácii menej podstatné.

Kedy si sa popri chlapcoch začala profesionálne venovať dizajnu? Aké boli začiatky, náročné alebo to prišlo všetko nejak spontánne?

Tak dizajn ma bavil už od detstva. Študovala som oblečenie, vždy som vedela rozlíšiť “fake” od značky. Ten dizajn bol vždy iný a viditeľný. Aj autá ma bavili. Mala som svoje vytipované a vždy som sa s tatinom bavila, že tento rok idú oblé línie a zase sa to vracia späť. Stále ma to bavilo, neviem povedať kedy to začalo. V minulom živote.(smiech) Každé začiatky sú náročné. V mojej rodine sú doktori a technici, ale strojári, nie architekti. Architektúru som vnímala a ako veľa z nás ma bavilo prezerať si pôdorysy domu čo tatino staval, moc tých časopisov u nás nebolo ale študovala som, že tento dom je pekný, tento zasa nie a tak podobne.

Čo vraveli chlapci, keď maminku videli ako dizajnérku prvýkrát na obrazovke v relácii Nové bývanie? Brávala si ich niekedy na natáčanie?

Tak sa snažím udržať pri zemi a áno tešia ma tieto komplimenty, ale viem že byť pokorným je na správnom mieste . Často aj dnes mi deti povedia, že im pani učiteľka povedala, že maminka prezentovala pekný domček, alebo že je šikovná. Veľmi ma to poteší, aj kvôli deťom. Asi ako môj šikovný tatino a mamina tak oni vidia mňa. Najmenšia Chloé (2), naša kvetinka tak tá ma videla v TV a povedala “tata”, ja som do dnes ešte tata, to je tak milé. ❤️💋

Ich to veľmi tešilo. Vedeli, že sa zastavíme a kúpime malé lego, že pôjdeme na pizzu a také zábavné dnešné veci čo majú deti rady.

Čo ste spolu najradšej robievali, keď boli menší? Hrávali ste futbal či stavali domy z lega?

Tak s chlapcami som bola každý deň v Horskom parku na ihrisku, potom som to striedala so ZOO, kde som si kúpila celoročný vstup. Ešte bolo super ihrisko na Kramároch, to bolo také jesenno-jarné, nebolo tam blato takže ihriská všetkých typov. A lego tak to je veľká vec. Chlapci milujú lego, začali s duplom a potom lego, lego a zase lego. Čo sa týka tých domov, tak Samko je také počítačové dieťa, má rád aj 3D programy a snaží sa tam niečo postavať. To ma teší. Obaja vedia nádherne maľovať. Samko má velikánsky talent tak uvidíme čo si vyberie.

Pred pár rokmi si otvorila vlastný architektonický ateliér Silvia Brna – Architecture & Design, ktorý ja ako interiérový nadšenec pravidelne sledujem. Vaše práce sú naozaj krásne. Kde sa inšpirujete?

Áno asi tak pred troma rokmi. Tak inšpirujeme sa dennodenným životom, trendami na internete a časopisoch. Nevynecháme ani výstavu interiéru v Miláne. Tam  sú super inšpirácie. Vidíte čo bude trendy a nové technológie v interiéroch. A takisto radi sledujeme na sociálnych sieťach iné arch. ateliére.

Aké sú tvoje obľúbené materiály a farby v interiéri. Máš aj nejaké zvláštne znaky, ktoré sú špecifické pre tvorbu z vášho ateliéru?

Ja som skôr za veľmi jednoduché veci. Pre mňa je interiér vlastne priestor, akoby architektúra z vnútra. V Novom bývaní sme si vyskúšali asi všetko. Snažíme sa vyjsť v ústrety klientovi. Milujem prírodné materiály a takú jednoduchú čistotu . V ateliéri často robíme to čo má klient ako zadanie. Predsa interiér je taká osobná vec, viac ako architektúra. Čo nás ale trochu neteší je, že vznikajú priestory ktoré nie sú od architektov a potom niečo vytvoriť nieje také jednoduché . Takže ak príde požiadavka na interiér v peknom priestore, sme veľmi potešení. Ale nechcela by som sa zaškatuľkovať do interiérového dizajnéra. V prvom rade som architekt a staviame aj domy či väčšie stavby . Venujeme sa masívnym drevodomom s CLT systému . A mám vízie ako tento materiál používať v predškolských a školských zariadeniach.

Nedávno ste postavili svoj vlastný dom, ktorí ste si pochopiteľne aj sami navrhli. Príde mi troška iný, ako je tvorba z vášho ateliéru, ale predsa jedinečný a veľmi príjemný. Čím to je?

Áno je iný, je to niečo o čom hovorím. Architektúra mi determinuje priestor a interiér  bol už iba doplnkom. Všetko čo je v dome je z prírodného materiálu  a je to veľmi jednoduché.

Pred dvoma rokmi sa ti rodinka rozrástla o dievčenskú posilu. Aké to bolo v porovnaní s prvým materským zážitkom? Už si bola predsa staršia, skúsenejšia a doma si mala pomocníkov, ktorí sa na malú princeznú určite veľmi tešili.

Dobrá otázka. Zažila som si dvoch chlapcov za sebou ako veľmi mladá. Moje kamarátky nemali deti. Takže som sa dostala troška mimo koľaj. Aspoň na chvíľu .Chalani boli mega zvedaví a akční. Takže občas to bolo veľmi náročné, ale potom zaspali a boli najkrajší na svete. Pokukávala som po ženách v aute, ako idú za svojou pracovnou kariérou a občas ma to aj zabolelo, ale vždy som sa upokojovala, že nič ako deti nieje viac. Podotýkam ja som plánovala mať prvé dieťa v 35-ke tak to skoro vyšlo. Ale až tretie.(smiech)

“dôležité je sa tešiť z momentu ktorý prežívame a nehodnotiť.”

Pracovne si vyťažená asi na maximum. Ateliér, rôzne iné projekty, synátori pomaly vstupujúci do puberty a princeznička v období žiadajúcom všetku pozornosť sveta. Ako to zvládaš, máš opatrovateľku?

Áno presne mám opatrovateľku, našu naj super Martinku. Ďakujem za ňu a že sa tak úžasne stará o Chloe. Potom máme už aj maminu s tatinom na dôchodku . A tiež sa striedame aj my. Nechceme dať Chloe do školky, chceme aby bola čo najviac do troch rokov medzi ľuďmi ktorých pozná. Môj názor a mám tú možnosť.

Čím resetuješ chvíľky, keď toho máš, ako my mamy hovoríme “akurát dosť”?

Behaním, športom a výletami . Ja milujem výlety, hocijaké. Máme ateliér na Kolibe, tak zvyknem ísť raz do týždňa na obed behať. Potom taký skialp je mega očista. Tak rôzne, alebo odložiť mobil a ísť s deťmi von. Kúpiť im zmrzlinu a ísť na ihrisko. Pozerať sa na nich a počúvať ich.

A čo výchova, na čo si špeciálne potrpíš? Si viac benevolentná, alebo rázna mamina? Čítaš deťom pred spaním?

Ja určite nie som rázna mamina. Mám svoje limity, ale to sú také obyčajné. Ja nechcem deťom nič znechutiť. Ukazujem im veci čo ja mám rada a oni si vyberú. Jasne, že ak príde zo školy so zlou známkou ide sa na chvíľu sprísniť, ale Paľko je jednotkár a Samko sa sústredí až na moc veľa vecí. Doma mu to ide na jednotku. Má svoju hlavu a ťažko ísť proti nemu, treba ísť dáko s ním a potom to funguje . Áno čítam deťom pred spaním. A keď boli malí, tak som si rozprávky vymýšľala aby som nesvietila, lebo oni potom začali miesto spania skákať. Dnes takto vymýšľam Chloe.

Odkázala by si nám niečo pekné? Nám mamám.

Fúha tak možno len to, že nás deti učia a že sa treba snažiť viackrát pozastaviť nad tým čo nám ukazujú. Stať sa častejšie dieťaťom. Zabudnúť, že sa ponáhľame na krúžok, ale v kľude si sadnúť a počkať kým sa to naše pidičloviečatko obuje a pomôcť mu ak mu to nejde. To je asi tak všetko.👩‍👦‍👦❤️