Stať sa mamou je nepochybne jedinečným zážitkom v živote každej ženy a zároveň veľká zmena v pravom zmysle slova. To čo bolo samozrejmé predtým, nie je samozrejmé dnes. A tak sa už na začiatku nášho “nového života” učíme mnohým krásnym veciam.

Čas je vzácna veličina

No nebudeme si klamať. Začiatky “cesty za poznaním” bývajú ťažšie aj pre tie z nás, ktoré doposiaľ tvrdili, že majú rady výzvy. Ako prvé si začíname uvedomovať, že byť mamou nás učí k odriekaniu. Pár hodín spánku, kolobeh prebalovania, kŕmenia a plaču nás nepriamo privádza k odsúvaniu vlastných potrieb. Aj keď nás to môže najskôr pekne zmiasť, časom sa aj bezsenné noci stávajú ľahšími a zvykneme si tiež na expresné stravovanie či extra rýchle sprchy.

“JA” končí a začína “MY”

Život mamy nás učí prispôsobovať sa potrebám niekoho iného, novým úlohám a novým pravidlám. Krátko po narodení dieťaťa a ešte nejaký ten čas potom je únava, vyčerpanosť a nedostatok času na seba či partnera prirodzenou fázou, v ktorej je potrebné nájsť rovnováhu. Mali by sme prijať našu novú rolu a prispôsobiť jej svoje potreby a túžby. No aby bolo všetko v spomínanej rovnováhe, alebo aby sme sa k nej minimálne priblížili, je dôležité sa postupom času naučiť “ukradúť” si chvíle len pre seba a tiež pre partnera, ktorý tieto vzácne okamihy určite rád uvíta.

Naše dieťa rastie a “MY” s ním

Už počas prvého roku zistíme, že žijeme tu a teraz viac, ako kedykoľvek pred tým. Za prítomnosti vône nášho dieťatka, jeho prvých krokov, slov a objatí sa v nás strieda šťastie so starosťami, slzy so smiechom a únava s prívalom energie. Užívame si prechádzky v lese, váľanie v posteli, chuť čerstvo uvarenej polievky.. skrátka všetky prítomné okamihy. A potom príde ten deň, kedy naše dieťatko nastúpi do škôlky a my do práce. Začneme pociťovať radosť na jednej strane a smútok na druhej. Radosť, pretože to čo príde nám umožní utiecť z každodenného stereotypu a časť nášho “starého” života sa vráti späť. A smútok na druhej strane lebo naše dieťatko prvý krát vykročí do života bez našej opory. Bude sa musieť nielen samé najesť či obliecť, ale si bude musieť vedieť aj samé poradiť. A my nebudeme môcť byť pri ňom, hoci by sme chceli. A tu prichádzame k ďalšiemu poznaniu. Ako mamy musíme byť silnejšie, aj keď sme sa v skutočnosti stali zraniteľnejšími.

Je pravdou, že nikto nás nenaučil hrať hru, ktorú teraz hráme. Nikto nám nepovedal, že to občas môže byť aj ťažké. Že strach, ktorý nás bude sprevádzať je neprekonateľný. No my ženy sme obdarované jedným výnimočným darom, ktorým je materinský cit. A práve vďaka nemu  rolu maminky zvládame najlepšie ako vieme..

text: Martina Mihalovičová

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Napíšte svoj komentár!
Prosím, sem napíšte svoje meno

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.