Veronika je mladá mamička, ktorá to v živote nemala ružové. Jej prvorodený syn sa narodil postihnutý s kopou diagnóz a na jeho výchovu zostala sama.

Po dlhých rokoch, za ktoré sa aj napriek osudu o svojho syna vzorovo starala, jej do života vošiel muž, ktorý urobil šťastnú nie len ju, ale hlavne jej syna ktorého prijal za svojho a poskytuje mu možno viac ako iní otcovia svojim zdravým deťom.

Tento muž si jednoznačne zaslúži veľký obdiv. No aj napriek tomu dostal spŕšku nepekných slov od mladíka, ktorého v obchodnom centre slušne upozornil na to, aby neblokoval so svojou partiou výťah ľuďom preň určený. Mamina to nenechala len tak a tomuto mladému “mužovi” napísala silný odkaz:
♦♦♦
“Milý neznámy mladý muž, zďaleka už však nie mládežník
(toto oslovenie si nezaslúžiš, len sa snažím zachovať si svoju úroveň a tiež tým presvedčiť samú seba, že si hodný zabíjania môjho času s veľmi malou šancou, že si to aj prečítaš a úplne mizivou , že to pochopíš) 
Ty, ktorý si v posledný deň toho už skončeného roku stretol v známom Banskobystrickom obchodnom centre môjho manžela s mojim synom na invalidnom vozíku, novom, ktorý si práve boli s radosťou vyzdvihnúť. Ty, ktorý si môjmu manželovi vyškierajúc sa z výťahu šplechol do ksichtu pár siláckych vyjadrení o tom, ako ti je ľúto toho chalana s akým debilom otcom to musí žiť po tom, čo sa ťa taktne a vrámci slušnosti snažil upozorniť, že vzhľadom na svoje evidentne celkom zdravé telo aj nohy, by si nemusel blokovať výťah, na ktorý tam okrem neho už hodnú chvíľu čakalo aj nieľkoko ďalších ľudí naň odkázaných . 
Môjmu manželovi, ktorý mal dosť odvahy na to, aby si môjho syna vzal za svojho , aj ked ho s ním nič nespájalo, aj napriek kope diagnóz , ktoré komplikujú život, vzdávajúc sa pritom svojej vlastnej slobody, aby mu bol otcom. Tomu, ktorý má kopu zodpovednosti, od samého začiatku tomu chalanovi zabezpečuje všetko hmotné aj nehmotné, čo je potrebné a nutné a vzhľadom na jeho zdravotný stav je toho ešte oveľa viac, ako si dokážeš predstaviť. Tomu, čo ho vyniesol na niekoľko kopcov našich hôr, beháva s ním tlačiach ho vo vozíku polmaratóny, teperí ho pravidelne po kopcoch, dolinách, cestách – necestách , len preto, aby mu doprial obyčajný život so zážitkami. Aby mu doprial radosť, pretože jej v živote veľa nemal. Ten “chudák chalan” bol len vďaka nemu na toľkých miestach, o ktorých existencii ty zrejme nemáš ani poňatia. Tomu, čo sa vzdáva svojho pohodlia pravidelne, keď z rôznych dovôdov musí syn do nemocnice a trávi tam s ním dlhé bezsenné noci plné stresu a strachu. Tomu, čo je jeho rukami, nohami, hlavou aj ústami . Tomu, čo vie v sebe na počkanie prebudiť dieťa a vymýšľať fóriky v snahe toho chalana len tak jednoducho rozosmiať vo chvíľach, keď je mu ťažko. Tomu, čo je mu najlepším parťákom a pomocníkom. 
Komplikovane sa opisuje niečo tak úžasné, ako zažíva ten chalan od momentu kedy ho získal. Chvíľu zažiť a vidieť je účinnejšie ako stokrát počuť, tak by som ťa najradšej pozvala k nám. 
Lenže, asi je aj lepšie, že nevieš. Keby si totiž čo i len tušil, od závisti nad šťastím toho chalana by ťa šlahlo natoľko, až by tvoje nohy expresne rýchlo nasledovali tvoju hlavu v (ne)schopnosti vybehnúť po pár schodoch. A to radšej nieeee, nechcela som ti priať nič zlé. Prajem ti len , aby , ak raz nebodaj pochopíš ….. možno len chvíľkovo…. na sebe, v budúcnosti na svojom dieťati alebo napríklad na jednom z priateľov, ktorí sa s tebou v tom výťahu viezli a obdivne ťa pri tvojich siláckych rečiach potľapkávali po chrbte … proste aké to je nemôcť zrazu vykonávať bežné veci, byť odkázaný, trpieť telesne aj duševne, aby si si spomenul na môjho muža a môjho syna, tých dvoch odvážnych ľudí, ktorí sa nepozerajú ako ovce na hlupákov, akým si bol v tej chvíli ty, a naozaj úprimne z celého srdca ti prajem, aby si sa pri pohľade na samého seba v zrkadle hanbil ako ten najposlednejší prašivý pes do konca života…stačí sám pred sebou, lebo presne to si zaslúžiš ( je mi ľúto, že tento slovný zvrat dehonestuje psov, ktorí si to nezaslúžia) 
Môjho manžela sa ti nepodarilo uraziť, rozprával mi to ako smutno-smiešnu historku na tému “ akí chudáci svojprávne pobehujú medzi nami ľuďmi” , ešte aj môj syn sa pri tom rozprávaní smial. 
Ak druhýkrát v podobnej situácii ostaneš radšej ticho, myslím, že si narobíš len menej škody v podobe žitka, ktoré budeš v budúcnosti žať. 
Do nového roka Ti prajem hlavne silné nohy  
Matka toho chudáka chalana”
♦♦♦
Mame Veronike a celej jej rodinke držíme palce a prajeme jej v živote veľa zdravia, krásnych zážitkov a radosti zo života. A my, čo máme to šťastie mať zdravé detičky vážme si to a učme ich, že ľudia ktorým možno nebolo dopriate toľko zdravia ako nám, majú rovnaké právo žiť svoj život naplno. Že ich srdce je aj napriek zdravotným komplikáciám zdravé a rovnako ako my prežívajú smútok či radosť. A vážme si tiež ľudí, ktorí sa o tieto detičky starajú pretože nikto, kto to nezažil si nedokáže predstaviť aké je to náročné.

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Napíšte svoj komentár!
Prosím, sem napíšte svoje meno

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.