Tamara Šimončíková Heribanová už dlho nie je malé dievčatko, ale úspešná žena, matka a manželka. Za sebou má náročné štúdiá, balík vydaných kníh a rozbehnutú kariéru doma i v zahraničí. Aj napriek jej nabitému programu si našla čas na rozhovor do Mamastories a ja sa veľmi teším, že vznikla ďalšia krásna inšpiratívna story o živote, práci, umení a materstve. S Tami.Tamara Šimončíková Heribanová

Vyrastala si v rodine, kde určite nechýbala láska k slovu, kráse a umeniu. Otec spisovateľ, mamina známa moderátorka a ikona slovenských žien. Aké ste teda mali so sestrou detstvo? Bolo iné ako mali vtedy vaši rovesníci? Ty si to ako staršia sestra mala asi náročnejšie.

Jednoznačne bolo naše detstvo iné ako detstvo rovesníkov. Dokonca aj moje detstvo bolo iné ako detstvo Babsy. Myslím, že detstvo, spomienky naň, prežitie a vnímanie každodennosti prebieha u každého úplne inak. Tak ako sme každý iný, tak ako prichádzame na svet s istými predispozíciami, prahom bolesti, nehy a emotivity či arzenálom inteligencie či talentu, tak je aj všetko ostatné individuálne. Naše detstvo bolo fajn. Veľa záhrady, mačiek, domáceho s láskou pripraveného jedla, zavše krik, ale predovšetkým kamarátsky prístup rodiča k deťom. Veľa sme sa rozprávali, veľa čítali, chodili na prechádzky a žili slobodne a bez zastrašovaní typu „Tam nechoď, spadneš!“

Výchova vašich rodičov teda žnie úspechy. Vyrástli z vás nadané a úspešné ženy. So sestrou ste toho nie len veľa podedili, ale ste si to aj sestersky podelili. Barbara je viac do fashion a ty si sa po dlhoročných výtvarných a umeleckých štúdiách pobrala otcovým smerom. Vyštudovala si literatúru, žurnalistiku a marketing. Motivovalo ťa niečo k tejto zmene, alebo u teba láska k literatúre rástla už od malej Tamarky?

Momentálne pracujem pre VOGUE Portugal a môj život je veľmi prepojený aj na kultúru odievania nakoľko sa roky venujem historickému vývoju módy. Zbieram pôvodné kroje, ale predovšetkým dané kúsky kontextualizujem, vyhľadávam k nim informácie, príbehy, odôvodnenia. Rozhovory s pamätníkmi a lokalpatriotmi sú pre mňa kľúčové. Stopy minulosti v rámci úžitkového charakteru ma fascinujú odjakživa. To, čo nosíme, je často odpoveďou na to, ako vnímame svet naokolo. Fascinácia odevným vláknom má u mňa istú paralelu v textúre textu. Literatúra je taktiež materiálom plným javov, osobných príbehov, pomenovania toho, čo by bez nej mohlo ísť do zabudnutia. O knihy som sa zaujímala odmalička. Písať som začala niekedy v puberte a dodnes cítim pri písaní totálne naplnenie, ktoré balansuje s opakom. Neistota a znovuprehodnocovanie je toho teda súčasťou, ale inšpiratívnou. Budúci mesiac mi vychádza vo vydavateľstve IKAR nový román Pendleri, ktorý má silný autobiografický rozmer.Tamara Šimončíková Heribanová

Pred pár rokmi si sa vydala za známeho fotografa Branislava Šimončíka. Pracovne ste si veľmi blízko. Spojil vás známy mesačník Emma a teraz pôsobíte spoločne v portugalskom VOGUE. Aké to je mať muža zároveň aj kolegu?

Vždy to bolo dobré a teraz je to ešte lepšie. Máme sa radi, sme prepojení, a sme si najbližší tak v osobnom ako aj v profesnom živote. Vieme si odovzdať kritiku a vieme sa z času na čas aj pochváliť. Nikdy som s Branim nezažila ponorku, napriek tomu, že sme spolu robili na mnohých projektoch.

Tamara Šimončíková Heribanová
So svojím manželom a zároveň kolegom fotografom Branislavom Šimončíkom

Do roka po svadbe sa vám narodila malá Emilka, ktorá má už tri rôčky. Nejdem sa pýtať, čo všetko sa vtedy u vás doma pomenilo, určite toho bolo veľmi veľa. Aké boli ale tvoje pocity, keď si sa stala mamou? Čo sa ti najviac vbilo do srdca z tohoto krásneho obdobia? Nakukla si aj do nejakých materských kníh?

Nenakukla som do žiadnych materských kníh. V podstate všetko nepoznané a ťažko obsiahnuteľné slovami prišlo až po pôrode. Myslím, že to bola pomerne šoková terapia, ale krásna, plná radosti. Jasné, že aj totálne prebdených nocí a otázok, či to robím správne. Príchod Emílie je to najcennejšie čo sa mi v živote prihodilo. Je to miľník typu pred a po. Navyše, prišla v super čase. Tým, že som už mala svoje odpracované, necítila som, že mi niečo ubieha. Vedela som, že nie je nič dôležitejšie, ako užiť si ten neopakovateľný moment, ktorý sa roztiahol nadlho.

Tamara Šimončíková Heribanová
So svojou trojročnou dcérou Emilkou.

Ako prežíval manžel túto životnú zmenu? V tom období ešte dochádzal pracovne do Lisabonu, čo bolo pre vás všetkých určite náročnejšie.

Prvé mesiace zrušil všetky fotenia mimo Európy. Jednodňové fotenia mimo Slovenska riešil na otočku, nanajvýš prespal do letu na ďalší deň. Veci pre portugalské magazíny, v ktorých už v tom čase naplno pracoval, riešil v Bratislave, Prahe, tím nechal doletieť a bolo super, že mu všetci vychádzali v ústrety. Neskôr postupne začal lietať, tak ako predtým, lenže nakoľko sme ako rodina veľmi spätí, vedeli sme sa logisticky aj emočne podržať. Nebyť môjho tatina, maminy, svokry a svokra, nebola by som schopná robiť to, čo som mohla v posledných rokoch. Vždy keď mi malú zobrali na prechádzku, bežala som na stretnutia alebo ku kompu. Hneď ako zaspala, pustila som sa do práce. Mamičky, ktoré vylaďujú prácu s materstvom určite dobre poznajú čo znamená nočná do druhej tretej, ale inak sa to nedá.Tamara Šimončíková Heribanová

Momentálne bývate v Lisabone už všetci. Ako rodina ste spolu teda určite oveľa častejšie a Emilka je vo veku, kedy vypĺňa každú vašu voľnú chvíľu. Čo spolu najradšej robíte, hráte sa, čítate a spievate, alebo fotíte?

Emília miluje knihy. Keď som s ňou bola tehotná, mala som krátko pred dizertačnou skúškou. Môj čas nad knihami sa na ňu určite pretavil do jej inklinácie všade a kedykoľvek sa vzdelávať a túžiť po poznaní. Je vnímavá, láskavá a optimistická.

“Tešíme sa z dennodennosti a napĺňame ju všetkým tým, čo raz bude tvoriť pokojnú a hrejúcu spomienku.”

A čo tvoja výchova? Dcéry sa často nájdu v svojich mamách práve vtedy, keď začnú vychovávať svoje vlastné dcéry. Pocítila si to už aj ty, alebo si sa rozhodla ísť vo výchove Emílie razantne vlastnou cestou? Rastie z nej ďalšia “Heribanovie dievka”, alebo sa radí skôr do manželovej strany?

To vôbec neviem. Ale ani o desať dvadsať rokov nebudem asi schopná zodpovedať otázku kam sa zaradila, keďže charakterizovať moju či manželovu stranu je nad moje sily. Dokonca ani moju výchovu neviem explicitne opísať. Vychovávame sa navzájom. Niekedy sa pomýlim, vtedy poviem, prepáč. Niekedy to prepískne ona, a povie, pjepáč. Inak sa ale veľmi neospravedlňujeme, len sa ľúbime a snažíme sa žiť najpeknejšie, ako sa dá. Tešíme sa z dennodennosti a napĺňame ju všetkým tým, čo raz bude tvoriť pokojnú a hrejúcu spomienku. Píšeme si knihu, ja ju ilustrujem, lepíme do nej vylisované kvetiny, čo nachádzame na našich potulkách. Chodíme plávať a veľa rozprávkujeme. Po rokoch čo som zanechala písanie kníh pre deti, opäť začínam cítiť neutíchajúcu túžbu, pustiť sa do niečoho pre najmenších. Kvôli Emilke a kvôli tomu, aby som zaznamenala všetko to vzácne, čo sa mi práve teraz deje.Tamara Šimončíková Heribanová

Výtvarný a módny dizajn ide s tebou tiež ruka v ruke. Pred mesiacom si dokončila spoluprácu na najnovšej kolekcii značky MILE- dizajnové detské oblečenie, si dlhoročnou “zberačkou” a kronikárkou krojov a tradícií. Pre český magazín Esprit si spravila o tejto tvojej vášni až desaťstranový rozhovor. Píšeš pre najznámejší fashion magazín VOGUE.  Stíhaš to všetko popri malej Emilke kombinovať, alebo to dá niekedy poriadne zabrať?

Niekedy to dá dosť zabrať a niekedy si hovorím, že ak by som nebola obklopená mojimi najbližšími, nešlo by to. Človek má nejakú kapacitu energie a aj keď by chcel, nedá sa ísť za isté hranice. Jednoducho tam tá energia končí. A je dôležité dobre to rozdeliť, nezanedbať to, čo je dôležité a neupínať sa na to, čo dôležité nie je. A potom je tu tá otázka, čo je vlastne dôležité, však? V mojom živote je mnohé o tímovej práci, v rôznych projektoch, ktoré vediem, ktorých som súčasťou, alebo len externou prispievateľkou. Je to o spoločnom spirite, zdielaní, podržaní sa, dôvere, prepojenosti. Napríklad projekt MILE x TAMI, kolekcia „Od kolísky blízki“, ktorú predstavíme túto jeseň, vznikla po vyše dvoch rokov. Spolu s Mirkou Šichmanovou a Lenkou Garajovou, zakladateľkami a dizajnérkami MILE sme absolvovali nespočetne veľa stretnutí, niekoľkohodinových, celodenných. Telefonovávali sme hodiny Bratislava – Lisabon a zažili sme tak bohatý diapazón radostí, pozitívnych či negatívnych emócii, že by to bolo na malú knižku. Všetko vychádza z histórie kútnej plachty, východiskovým momentom bola jedna bohato vyšívaná obradná plachta z mojej zbierky. Dnes som pozerala selekciu fotiek od Zuzany Gavulovej a keď som videla všetky naše myšlienky a kroky pretavené do finálu, bola som šťastná. Opäť to však bolo predovšetkým o spojení energie podobne nastavených ľudí.Tamara Šimončíková Heribanová

Nájdeš si popri tom všetkom čas aj na oddych? Každá žena by mala mať aspoň chvíľu pre seba. Ako vypadá tá tvoja? Pri čom vieš najlepšie zrelaxovať, hudba, šport či dobrá kniha?

Chodím do múzeí, prebehnem sa po pláži, zresetujem hlavu v tržnici pri vyberaní ryby na sobotňajší obed, ale také tie typické oddychové záležitosti moc nepestujem. Vlastne predsa, mám niekoľkohodinové telefonáty z balkóna, keď ulicu osvetľujú len pouličné lisabonské lampy. To je oddych. Dobrý rozhovor s manželom, alebo s mojimi blízkymi. Rodinou alebo najlepšou kamarátkou.

“Človek má nejakú kapacitu energie a aj keď by chcel, nedá sa ísť za isté hranice. Jednoducho tam tá energia končí.”

A čo plány? Si človek, čo potrebuje mať všetko pripravené dopredu, alebo dávaš prednosť radšej takým tým spontánnym a nečakaným rozhodnutiam, ktoré vedia život pekne okoreniť?

Svoj život mám približne naplánovaný na štyri, päť rokov dopredu a potom mám aj jasné predstavy o tom, ako by som chcela žiť o dvadsať rokov, ale človek mieni, Pán Boh mení. Toľko ráz som už pochopila, že najlepší plán je precítiť dnešný deň a tešiť sa na všetko čo príde zajtra, ak nám je súdené. Momentálne však sústredím energiu na dokončenie projektu o vývoji tradičného odevu v Portugalsku, na ktorom s tímom pracujeme vyše roka. Takisto som zvedavá ako príjmu čitatelia môj nový román.

Na čitateľských besedách s deťmi

Na jeseň vychádza tvoja nová kniha Pendleri. Čím sa v tvojich dielach inšpiruješ?

Pendleri sa snažia zodpovedať otázku, či sa dá láska zamknúť na niekoľko rokov do poštovej schránky na železničnej stanici, a kde hľadať kľúč, ak je v kabáte primnoho dier. Sú o hľadaní strateného a cielene zamlčaného. Hlavný hrdina Martin Knauer prechádza rekonštrukciou vlastnej minulosti, prepojenej na obdobie počiatku novodobého nomádstva, keď sa po otvorení hraníc mnohí rozpŕchli a prvá generácia slovenských študentov začala navštevovať rakúske školy. Vydáva sa nedobrovoľne, ale nevyhnutne po stopách spomienok na svoju prvú lásku, nezvestnú Annu, ktorá napriek fyzickej absencii nikdy nezmizla z jeho života. Je to kniha, ktorá v sebe nesie môj svetonázor, moje spomienky a ešte mnoho viac.

Chystáš písať niečo aj o materstve? Emilka ti je určite veľkou múzou.

O materstve nie, ale v hlave si nosím knihu pre deti. Po smrti Petry Hilbert, ilustrátorky, ktorá sa podieľala veľmi výrazne na mojich knihách pre deti, som nemala tieto ambície. Potom ako odišla, som si akoby zatvorila na istý čas dvere do celého toho krásneho, čo som milovala. Minulý týždeň som písala predslov do jej knihy, ktorá má vyjsť teraz v novembri, je to skvelá kniha, volá sa Pepína z Longitálu, a ako som tak bola opäť s Peťou v kontakte, tak sa to vo mne nejako zlomilo a už som začala vymýšľať. Možno to zostane len v súkromnej forme pre Emilku, a možno nie…

Tamara Šimončíková Heribanová
So spisovateľkou a ilustrátorkou Petrou Hilbert, ktorá po ťažkej chorobe vo veku 40 rokov opustila tento svet na jar minulého roka. Svoje krásne ilustrácie zväčšnila aj v knižnej sérii pre deti od Tamary Šimončíkovej Heribanovej Misia Eva.

Odkázala by sa nám niečo pekné? Nám mamám?

Mamy, ste najviac! Všakovaké kudrlinky si nechám bokom, veď v materstve to nie je o tom estetickom a prekombinovanom. Je to o srdci, o kráse bežných momentov, o každom novom dni, ktorý prináša radosť, bolesť, strach a situácie, za ktoré človek ďakuje, lebo zatiaľ nič lepšie asi neexistuje a neexistovalo. Farár nám na našej svadbe pred štyrmi rokmi zaprial len jediné, povedal to veľmi rázne, dokonca to napísal centrofixkou na balón, ktorý vypustil do neba. Že trpezlivosť. Tak ja nám všetkým želám trpezlivosť. Lebo tá má váhu a keď ju má niečo prevážiť, tak nech len láska. Držme sa!

Tami ďakujem za naozaj krásny inšpiratívny rozhovor. Prajeme ti zdravie a šťastie ako v osobnom tak i pracovnom živote. Tešíme sa na knihu Pendleri aj na ďalšie tvoje diela. A nie len tie literárne. Viac o Tamare Šimončíkovej Heribanovej na @tamaraheribanova.


Prečítajte si tiež Mamastories s Kristínou Farkašovou Tormovou


 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Napíšte svoj komentár!
Prosím, sem napíšte svoje meno

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.